14. Štôlne Ignác

Baníci v Hodrušskej doline ťažili rudu, ktorá sa v podzemí nachádza v podobe siete rudných žíl. Rudné žily sú vlastne obrovské pukliny vyplnené minerálmi, ktoré sa v sopečných horninách tvorili pri striedaní procesov aktivity a útlmu Štiavnického stratovulkánu, sopky činnej zhruba pred 15 – 11 miliónmi rokov. Aktivita tejto sopky vyniesla z hlbín bližšie k povrchu horniny bohaté na rudné minerály. V ďalších miliónoch rokov po skončení poslednej aktívnej fázy vulkanickej činnosti dažde, vetry, zemetrasenia a ďalšie činitele rozrušili a odstránili horninové masy tejto mohutnej sopky, až kým reliéf nedosiahol dnešnú podobu, ktorá sopku už takmer ničím nepripomína. Postupným odnosom hornín sa ešte bližšie k povrchu dostávali tvrdšie, voči zvetrávaniu odolnejšie rudné žily. Práve tie sú predmetom banskej činnosti.

O prospektorskej činnosti desiatok generácii baníkov sme už hovorili a dá sa povedať, že nielen na povrchu, ale ani do hĺbky až niekoľkých stovák metrov ich pozornosti nič neušlo. Ako ukazuje obrázok, vo svahu sa skrýva hustá sieť podzemných priestorov. Dávni baníci najprv plytkými povrchovými banskými dielami a neskôr aj hĺbkovými baňami systematicky preskúmali podzemie a odhalili v svahu doliny historického centra aj odžilok nazvaný žila Ignác. Po jeho obnažení zisťovali sériou výkopov, kadiaľ v svahu žila prebieha. Keďže jej výplň obsahovala rudu, vyhlbovali do nej sériu štôlní, aby ju mohli lepšie preskúmať. Tieto štôlne majú spoločné meno Ignác. Najnižšie položená štôlňa Ignác je za domom, ktorý je pred vami, bývalým konzumom. Jej nenápadné ústie, kryté zelenými plechovými dvierkami, vidíte v betónovom opornom múre pri budove. Popri strednej štôlni Ignác ste prechádzali vyššie vo svahu chodníkom od Vachhausu k Lojthausu. Dnes je to nenápadná „studnička“ s drevenými dvierkami. Horná štôlňa Ignác je ukrytá za jedným z domov postavených ešte vyššie vo svahu. Hoci najnižšia Ignác štôlňa ústí na úrovni potoka, pri ktorom stojíte, vlastná žila je podzemnými chodbami preskúmaná hlboko pod vašimi nohami a pod dnom doliny.

Štôlne Ignác spolu s mnohými inými štôlňami slúžili obyvateľstvu v pohnutých časoch vojen ako výborný úkryt, kde sa dalo prečkať to najhoršie. Výborná znalosť podzemných priestorov a schopnosť zotrvať v podzemí dostatočne dlhý čas poskytovala obyvateľom tohto kraja významnú obrannú výhodu. Za druhej svetovej vojny sa v baniach Hornohodrušského a Dolnohodrušského banského závodu ukrývali odbojári a iní prenasledovaní vrátane židovských občanov našej krajiny.

Pár informácií navyše

• Štiavnický stratovulkán bol pôvodne naozaj mohutný, dosahoval výšku 4 000 – 6 000 m a rozmery jeho kaldery (prepadnutého krátera) sú najmenej 18 x 22 km. Bol to nielen najväčší vulkán Karpát, ale aj jeden z najväčších na území dnešnej Európy.
• O tom, aká hustá je sieť podzemných chodieb v katastri Banskej Hodruše, svedčí fakt, že ich celková dĺžka presahuje 150 km.
• Písomne zaznamenaný je zatiaľ iba jediný prípad, že bane neuchránili v nich ukrytých obyvateľov, a to v 17. storočí, keď Turci v Novej Bani vydusili dymom obyvateľov poschovávaných v štôlni. Ale aj to však bola skôr súhra náhod než cielený postup tureckých vojakov.
• Okrem šachty Lill, o ktorej ste dozvedeli na prvej zastávke, a šácht Mayer, ktorých ťažné veže ešte aj dnes môžete vidieť v dolnej časti Hodruše, je tu ešte ďalších asi 20 šácht, ktorých hĺbka presahuje sto metrov. Najhlbšia zvislá šachta v Hodruši je hlboká 580 metrov.
• Na bani Rozália sú dodnes v prevádzke dve úklonné (t.j. šikmé, nie zvislé) šachty, dnes pravdepodobne jediné svojho druhu v Európe.

Prejdená vzdialenosť: 2,9 km

Zvyšná vzdialenosť: 200 m

Vzdialenosť po najbližšiu zastávku: 100 m

Pokračovanie: Ďalej po ceste dole dolinou.