16. Dom banského lekára

Ako sme už spomenuli, v typickej baníckej obci či mestečku existovali rôzne druhy budov a tak to bolo aj v Banskej Hodruši. Baníci bývali v skromných domčekoch roztrúsených po svahoch dolín, v údoliach stáli honosnejšie budovy, patriace kedysi hodrušským ťažiarstvam a od 17. storočia kráľovskému banskému eráru (teda banskej administratíve). Tieto budovy v zástavbe ľahko rozoznáte ešte aj dnes, lebo sú podstatne väčšie a mávajú zväčša viac podlaží. Vyskytovali sa na správach všetkých významných banských závodov v doline Hodrušského potoka. Bývala v nich miestna honorácia – technici z baní, stúp a úpravní, úradníci, lekári a pod. V podstate šlo o nižších štátnych zamestnancov, ale v očiach ostatného obyvateľstva to boli veľkí páni.

Nie je známe, kto všetko žil a pôsobil v budove, pri ktorej sa nachádzate. Jej veľkosť a tvar však naznačuje, že to bolo významné centrum. Vieme, že až do druhej svetovej vojny tu býval a ordinoval banský „dochtor“. Jeho prax bola komplexnejšia než prax dnešného obvodného lekára. Okrem liečenia bežných chorôb naprával zlomeniny a vykĺbeniny, zašíval rany či pomáhal pri pôrodoch. Do baníckeho „špitála“ nižšie v doline posielal iba vážne prípady a stavy. Lekár patril medzi rešpektovaných obyvateľov obce, a to nielen preto, že bol študovaný, ale najmä preto, že – na rozdiel od úradníkov – vedel ľuďom skutočne pomôcť v ich trápení.

Po roku 1948 prebral všetky budovy banského eráru štátny podnik Rudné bane. Sídlili v nich zväčša úrady, administratíva baní aj štátna. Mnohé z týchto stavieb práve preto už dnes nejestvujú – „patrili ľudu“, a teda nepatrili vlastne nikomu. Naopak, domy, kde žili občania, sa zväčša zachovali do dnešných čias. To je aj prípad tohto domu. Do konca 20. storočia v ňom na poschodí bývali rodiny miestnych baníkov, na prízemí bola obecná knižnica a klub dôchodcov. Šlo teda o čulé centrum a práve to pomohlo tejto hodnotnej budove prežiť, aj keď tiež nie bez ujmy. Napríklad typické pôvodné menšie okná na priečelí vymenili v duchu zásady „čo je staré, nie je dobré“ v šesťdesiatych rokoch minulého storočia za modernejšie – a škaredšie. Ukazuje sa však, že osud tohto domu nie je ešte spečatený a súčasný majiteľ s ním má ešte veľké plány.

Vo dvore sa vcelku dobre zachovali maštale, kočiarne a sklady. Cestujúci do Banskej Štiavnice si tu mohli pred stúpaním na Červenú studňu prepriahnuť unavené kone za oddýchnuté. Maliar zobrazil dom tak, ako asi vyzeral asi pred 100 rokmi.

Pár informácií navyše

• O súsoší oproti sa hovorí, že je to Trojica (krížov), ale so skutočným súsoším Svätej Trojice nemá nič spoločné. Je to scéna Ukrižovania (niekedy nazývaná aj Kalvária), pravdepodobne dielo hodrušského rodáka sochára Františka Rässnera. Súsošie vztýčili roku 1752 ako poďakovanie za ukončenie morovej epidémie.