5. Banícke osídlenie

Banícke dediny, ako bývala aj Banská Hodruša, mávali typickú sídelnú štruktúru. V doline pozdĺž potoka stávali honosnejšie kamenné domy majiteľov a správcov baní, cirkevné a verejné stavby, skrátka obydlia bohatších ľudí a úradné budovy. Baníci, uhliari, stupári či hutníci si stavali domce v strmých svahoch nad dedinou na malých plošinách háld, ktoré vznikali vyvážaním hlušiny z baní a boli jediným dostupným kúskom rovného terénu.

Obrázok, ktorý maliar časovo zaradil do 17. – 18. storočia, ukazuje, že vo svahoch neboli nijaké skutočné ulice, ale domy boli rozmiestené podľa toho, kde bola halda, a spájali ich len úzke chodníčky a schody. Podobne to býva aj v iných baníckych sídlach, napríklad v Banskej Štiavnici alebo v Španej Doline. Takáto štruktúra dediny či mesta bola výhodná aj z obranného hľadiska. Pre baníkov bolo totiž lepšie žiť v strmých svahoch, ktoré boli síce horšie prístupné, ale mali z nich blízko do centra alebo do baní, kde sa mohli skryť pred prípadným nebezpečenstvom. Nehovoriac už o tom, že v príkrom teréne aj ľahšie obránili svoje obydlia. Niektoré domy, najmä na svahu pod Trenčom, ktorým budete stúpať k Šíshauzu na ďalších zastávkach, stoja v priam neskutočne strmom teréne.

Bývanie vyššie vo svahu tu malo ešte jednu výhodu. Keďže bočná dolina historického centra Banskej Hodruše je orientovaná severojužným smerom, kolmo na východo-západnú hlavnú Hodrušskú dolinu, obidva svahy si striedavo po poldňoch užívajú slniečka. V Hodrušskej hornatine na jar a v zime často býva inverzné počasie, to znamená že najtuhší mráz je pri dne doliny, a tak bývanie vyššie na svahu aspoň pol dňa osvetleného slnkom znamenalo aj nezanedbateľnú úsporu paliva.

Dnes už to nie je také zreteľné, ale istá nepravidelnosť zástavby sa ešte stále dá rozoznať najmä vo vyšších polohách úbočia a napriek bujnej zeleni sú stále viditeľné povrchové nepravidelnosti vo svahu pred vami, čo sú vlastne banské haldy. Na každej z nich voľakedy stál malý banícky domček a okolo neho bolo malé hospodárstvo, dvorček, záhradka, ktoré museli prichýliť a uživiť často mnohopočetnú banícku rodinu.

Úzky chodníček, v strmom svahu od Vachhausu ku Klopačke a Lojthausu, ktorým kráčate, slúži už najmenej päťsto rokov. Je to chodník, po ktorom musel niekoľko stovák metrov prebehnúť poslíček zlých správ z Vachhausu a po ktorom tisíce baníkov po stáročia chodili z Hodruše fárať do bane Starovšechsvätých. Tvar krajiny sa v dejinách mení, ale cesty a chodníčky prebiehajú možno aj tisícročia po tých istých miestach.

Pár informácií navyše

• Pri tomto chodníčku stávala kaplnka s gotickou Madonou s dieťatkom zo 14. storočia, vyrezanou z lipového dreva. Vyše päť storočí symbolicky strážila dolinu historického centra. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia ju však ktosi ukradol a chcel vyviezť do zahraničia. Sošku našťastie na hraniciach zachytili a dnes ju môžete vidieť v Pohronskom múzeu v Novej Bani. Kaplnka sa do dnešných čias nezachovala.
• Kdekoľvek sa z tohto miesta pozriete, vidíte svahy, ktoré sú od úpätia až po vrchol prevŕtané baňami. Bane sú nielen niekoľko sto metrov pod dnom doliny, ale aj vo svahu nad vami či v kopcoch, ktoré vidíte na horizonte.
• Najrozšírenejším úžitkovým domácim zvieraťom baníkov bola kozička-živiteľka, pre ktorú strmé svahy neznamenajú žiadnu prekážku. Naopak, kozy – ako je všeobecne známe – milujú výhľady a pri popásaní dávajú prednosť strminám. Možno aj preto sa zastavaná strmá polovica doliny, orientovaná na západ, dodnes volá Cinklajtňa, čo je miestna skomolená podoba nemeckého názvu Ziegenleite (čítaj „cígnlajte“) teda po slovensky Kozia stráň.

Prejdená vzdialenosť: 820 m

Zvyšná vzdialenosť: 2,28 km

Vzdialenosť po najbližšiu zastávku: 180 m

Pokračovanie: Ďalej po chodníku k ulici a po nej ešte pár metrov k väčšej budove Lojthausu.