8. Štôlňa Birnbaum

Nevieme presne, kedy začali raziť štôlňu Birnbaum, podľa archívnych materiálov však bola roku 1647 dlhá už 700 metrov a tento údaj nám pomôže odhadnúť jej vek. V tých časoch sa bane razili ručne (takto vyrazené chodby sa nazývajú kresanice), čo bola pomalá práca, ba rýchlosť razenia sa s narastajúcou dĺžkou štôlne dokonca znižovala (najmä pre nedostatočné vetranie a stiesnené priestory). Štôlňa sa nerazila rovno ako tunel, ale kľukato – sledovala pukliny s mäkšou horninou a, ak sa dalo, rudonosnú žilu. Odhaduje sa, že keď bol rok úspešný, vyrazilo sa aj 15 metrov štôlne, na druhej strane ak sa nedarilo, mohlo to byť aj menej ako päť metrov a v pohnutých časoch vojen, vzbúr či za epidémií sa práce na dlhé roky dokonca úplne prerušili. Ďalej vieme, že neďaleký Kostol sv. Mikuláša, ktorý bol dokončený roku 1387, stojí na plošine haldového materiálu z tejto štôlne a určite trvalo niekoľko desaťročí, kým sa z podzemia vyviezlo toľko materiálu, aby vznikla halda taká mocná, aby udržala veľký kostol. Navyše jalovina (hornina bez rudy, vyvezená z bane) musela ešte niekoľko desiatok rokov sadať, aby kostolné múry nepraskali Na základe týchto nepriamych informácií usudzujeme, že štôlňu Birnbaum začali raziť niekedy na prelome 13. a 14. storočia a preto ju považujeme za jednu z najstarších baní v celom Hodrušskom rudnom revíri.

Zatiaľ čo prvých asi dvesto rokov sa v tejto bani dobývala ruda, od roku 1497 slúžila niekoľko storočí najmä ako dopravná štôlňa, ktorou sa dopravovali baníci a materiál do hlbších baní. Význam mala ešte v dvadsiatom storočí, keď až do roku 1950 fungovala ako vetracia štôlňa šachty Michal, vzdialenej vzdušnou čiarou 600 metrov.

Dvadsať metrov od ústia prechádza štôlňa popod miestny potok, dnes zachytený do podzemných rúr. Pravdepodobne práve rozvodnený potok bol príčinou zavalenia tejto štôlne v 60. rokoch minulého storočia. Je teda už po dvadsiatich metroch nepriechodná a desiatky rokov do nej nevkročila ľudská noha. Keďže už nežije nik z baníkov, ktorí ňou fárali, nevieme s istotou ani to, ako to v nej vlastne vyzerá. Neďaleko od ústia vraj bola vysekaná a vymurovaná podzemná kaplnka, aby sa baníci pred šichtou a po nej mohli pomodliť a poďakovať sa za ochranu pred nehodami. Baníci boli veľmi nábožní a takéto kaplnky boli hádam v každej dôležitejšej štôlni. Treba však povedať, že nešlo o skutočné kaplnky, ale skôr o malé výklenky vytesané do steny a vymurované, kde horelo večné svetielko a bol v nich krížik či soška svätca – patróna bane.

Pár informácií navyše

• Vo všeobecnosti sa traduje, že hlavnými baníckymi patrónmi sú sv. Barbora a sv. Katarína Alexandrijská. Tunajší baníci však vždy inklinovali k uctievaniu iných patrónov, napríklad sv. Klementa a sv. Mikuláša (áno, toho, čo v decembri nosí darčeky). Po nich pomenovali štôlne, bane a žily a títo svätci majú v Hodruši viacero sôch, obrazov a kostolných malieb.
• Banícka poučka hovorí, že čím má chodba menší prierez, tým je staršia. Niekďajšie bane sa veru ani zďaleka nepodobali tým dnešným priestranným, baníci pracovali iba s najjednoduchšími nástrojmi – kladivom a želiezkom – vo veľmi tesnom priestore, často kľačiac či kvočiac, v nevetranom prostredí a pri biednom osvetlení.
• Štafetu baníctva v Hodruši dnes nesie iba jediná baňa, Baňa Rozália pri lyžiarskom stredisku Salamandra. Súkromná firma tu ťaží zlatú rudu, od roku 1993 tu vyťažili asi štyri tony zlata. Vyrúbaná ruda sa vozí podzemím 5 kilometrov, potom sa na povrchu drví, melie a upravuje flotáciou. Výsledným produktom je koncentrát s obsahom 200 g zlata na tonu, ktorý sa predáva do zahraničia, lebo na Slovensku niet technológie na jeho spracovanie. Baňa Rozália je dnes jediná rudná baňa na Slovensku a jedinou zlatá baňa v strednej Európe.

Prejdená vzdialenosť: 1,45 km

Zvyšná vzdialenosť: 1,65 km

Vzdialenosť po najbližšiu zastávku: 200 m

Pokračovanie: Ďalej po ceste, na križovatke tvaru Y doľava a hneď za ňou pri bielej garáži odbočte ostro doľava na úzky stúpajúci chodník a pokračujte po ňom až k druhému domčeku.