10. Pingové pole
V dávnej minulosti bane nevyzerali tak ako dnes, teda hlboké šachty a dlhé štôlne, poprepájané do dômyselnej podzemnej siete. Takýto model baníctva priniesli do Uhorska saskí banskí majstri, ktorí sem prišli v 13. storočí. Prichádzali na pozvanie kráľa, ktorý chcel zdokonaliť banskú činnosť vo svojom kráľovstve. Pred ich príchodom a nejakú dobu aj po ňom prevládalo povrchové a plytké dobývanie. Baníci sa usilovali nájsť rudné žily tak, že najprv prekopávali všetku pôdu až na holú skalu. Ak narazili na rudu, zaregistrovali si sľubný kúsok zeme u banského sudcu a okamžite tu založili kutisko, na ktorom mohli byť dve pingy. Pingy sú šachtice, hlboké iba 5 – 30 metrov a široké iba tak, aby sa v nich človek menšieho vzrastu mohol zohnúť a sekať horninu na dne. Narúbaná jalová hornina bez obsahu rudy sa vŕšila v tesnej blízkosti jamy iba v takej vzdialenosti, aby nepadala späť do jamy. Často sa stalo, že napriek sľubným príznakom bola pinga úplne jalová, inokedy sa v nej na začiatku mohla nájsť ruda, ale žila sa čoskoro stratila. Vtedy baníci tesne vedľa nej začali hĺbiť novú pingu a so zahŕňaním tej staršej si nikto nerobil starosti. Takto ostávala krajina postupne zjazvená stovkami až tisíckami kráterovitých priehlbní.
Ak sa pinga ukázala ako veľmi výdatná, postupne ju prehlbovali a niektoré sa tak dokonca premieňali na skutočné šachty, hlboké aj vyše sto metrov. V hlbšej pinge však bol problém s vetraním, preto sa vedľa nej hĺbila sesterská šachtica dvojička, ktorá bola spojená s výnosnou pingou a privádzala do podzemia čerstvý vzduch. Takéto dvojičkové pingové šachtice sa na povrchu dnes prejavujú ako veľké priehlbeniny s osmičkovým pôdorysom.
Nad pingami sa stavali jednoduché drevené búdy alebo prístrešky aby na baníkov, obsluhujúcich jednoduchý drevený rumpál, nepršalo a nesnežilo. Nešlo o trvalé stavby, za jeden deň sa mohli rozobrať a preniesť na nádejnejšie miesto.
Keď sa budete túlať zákutiami Štiavnických vrchov, často narazíte na takéto pingové polia. Napriek tomu, že od ich hĺbenia uplynulo už veľa storočí, ba možno až tisícročie, dajú sa aj dnes v teréne jasne rozoznať tak, ako pingové pole v záhrade pred vami. Obrázok znázorňuje predstavu autora, ako táto lokalita mohla vyzerať v 16. storočí. Niekedy sú „pingové ťahy“, sledujúce rudné žily, dlhé aj niekoľko kilometrov a skladajú sa zo stoviek píng, usporiadaných v líniách. Je obdivuhodné, že baníci ich pred mnohými stáročiami vyhĺbili bez akejkoľvek mechanizácie, iba vlastnými rukami a jednoduchými nástrojmi.
Pár informácií navyše
- Pingy zohrávajú svoju úlohu aj dnes či v nedávnej histórii. Banský odborník napríklad podľa vzájomnej polohy jednotlivých píng rozozná, kadiaľ sa pod povrchom ťahali rudné žily, čo je možné využiť pri geologickom mapovaní. Osobitne zaujímavý je aj prípad židovskej dievčiny, ktorá sa niekde v tunajších pingách skrývala počas 2. svetovej vojny dlhú dobu, pričom miestni obyvatelia jej šachticou spúšťali jedlo a pitie.
- Pingové polia dnes neraz ohrozujú výstavbu, pretože ešte stále môžu byť nestabilné, sa pod záťažou sa ešte môžu prepadnúť alebo sa môže zosunúť halda okolo nich. Preto sa na nich a ani v ich tesnej blízkosti nepovoľujú nové stavby.
- Povrchové dobývky môžu mať rôzne formy. Na žile Terézia pod hrebeňom Tanádu nad Banskou Štiavnicou sa napríklad nachádzajú voľne v lese či na lúkach úzke, niekoľko metrov dlhé a 10 – 15 metrov hlboké škáry, ktoré síce vznikli podobne ako pingy, ale v dôsledku mierne odlišnej geologickej stavby prostredia nie sú dnes celkom zasypané a predstavujú nebezpečenstvo. Preto musia byť ohradené. Na východnom úbočí vrchu Staré mesto (Glanzenberg) nad Banskou Štiavnicou zasa dávni baníci odťažili kus kopca na bohatej žile Špitáler a ostal po nich akýsi stredoveký „kameňolom“, viditeľný zďaleka, ktorý však dnes už pripomína skôr obyčajnú skalu než dielo ľudských rúk.
Prejdená vzdialenosť: 2 km
Zvyšná vzdialenosť: 1,1 km
Vzdialenosť po najbližšiu zastávku: 120 m
Pokračovanie: Ďalej po ceste až po väčšiu rovnú plochu, zvanú Šíshauz, a prejdite na jej vzdialenejší okraj na dolinou.