12. Banské nešťastie roku 1879

Na cintoríne, asi desať metrov od tohto miesta, sa nachádza hromadný hrob 15 baníkov, obetí ohňa a jedovatých splodín požiaru na šachte Leopold 9. januára 1879. Možno sa pýtate, ako môže vzniknúť požiar v bani s nehorľavými skalami. Napodiv veľmi jednoducho. V tých časoch sa totiž bane vystužovali najmä drevom.

Onoho osudného dňa pracovali v šachte traja banskí tesári. Keďže riadne mrzlo a dole šachtou ťahal ľadový prievan, rozložili si ohník z odštiepkov dreva. Oheň nanešťastie preskočil na dubovú výdrevu šachty, ktorá bola proti hnilobe dôkladne natretá dechtom a ten horenie ešte urýchľoval. Horúci dym z plameňov otočil tok vetrov v šachte a hore šachtou sa začal valiť hustý čierny dym, čo si samozrejme všimol personál bane na povrchu. Bolo treba okamžite konať, pričom situáciu ešte komplikoval silný mráz, pre ktorý sa nedala do šachty liať voda. Nečakaný vývoj zaskočil mladého „šichtmajstra“, závodného inžiniera Gejzu Nagya, čerstvého absolventa Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorý v snahe zachrániť výdrevu šachty, povrchový drevený gápeľ a ďalšie stavby pred požiarom, nariadil zavrieť a poklopom utesniť ústie šachty na povrchu. Pravdepodobne dúfal, že okrem ochrany banských zariadení na povrchu tým aj obmedzí prístup kyslíka do bane a oheň zhasne. Nebol to však správny krok. Dnes vieme, že keby nezavrel poklopy a nechal šachtu vyhorieť, boli by síce materiálne škody veľké, ale straty na životoch minimálne. Takto sa však oheň iba pridusil a prešiel do nedokonalého spaľovania dreva s masívnym vývojom smrteľne jedovatého oxidu uhoľnatého. Splodiny sa baňou rýchlo šírili vďaka „banským vetrom“, prirodzenému prúdeniu vzduchu vyvolanému komínovým efektom v bani. Baníci sa pokúšali utiecť pred ohňom a dymom, ale otravné splodiny prúdili baňami do veľkej vzdialenosti od miesta ohňa, takže ujsť nebolo kam.

Následky požiaru boli hrozné. Priamych obetí bolo 20 a na následky otravy v krátkom čase umreli ešte ďalší desiati baníci. Medzi obeťami bol aj Gejza Nagy, ktorý sa spolu s ďalšími pracovníkmi statočne vydal do podzemia zachraňovať svojich baníkov.

Ako paradox vyznieva, že katastrofu prežilo niekoľko banských koníkov, ťahajúcich v dedičnej štôlni vozíky s nákladom. Keď sa baňou šíril dym, inštinkt im prikázal strčiť nozdry k otvorom do klenutého vodného kanála, ktorým na spodku štôlne odtekala voda a bol v ňom čerstvý vzduch .

Smrť v hodrušskom podzemí udrela vtedy rýchlo a neočakávane. Nech je postihnutým haviarom banícka zem ľahká. Zdar Boh!

Pár informácií navyše

• Práca v podzemí je nebezpečná aj dnes, ale v minulosti bola ešte nebezpečnejšia. Baníci pracovali bez ochranných pomôcok, bez prilieb či rukavíc, v obyčajnom pracovnom oblečení. Technológie neboli také rozvinuté, závaly, prievaly vody, výbuchy či pracovné úrazy boli oveľa častejšie. Odhaduje sa, že za ostatné poltisícročie zahynulo v hodrušských baniach niekoľko stovák baníkov.
• Baníctvo je nebezpečná práca a práve to prispieva k veľkej súdržnosti baníkov. Baník, keď fára do bane, vie, že ak sa mu niečo stane, jeho druhovia urobia všetko pre to, aby ho zachránili, a že keď sa to nepodarí, postarajú sa o jeho rodinu. A naopak, baník nikdy neváha a je vždy pripravený pomôcť druhom, ktorým sa v podzemí stalo nešťastie.
• Podobné nešťastie sa stalo v roku 1892 v bani v Brezových horách pri Příbrami. Jeden z baníkov menil knôt na kahanci a ten starý, ešte žeravý, nedbalo odhodil. Vznikol požiar, pri ktorom zahynulo 319 baníkov.
• Životy baníkov pri opísanom požiari by možno zachránila voda, ale tá môže byť nielen záchrankyňou, ale aj nepriateľom. Napríklad roku 1926 zahynulo pri prievale vody do štôlne na Dolnom hodrušskom závode päť baníkov.

Prejdená vzdialenosť: 2,51 km

Zvyšná vzdialenosť: 590 m

Vzdialenosť po najbližšiu zastávku: 90 m

Pokračovanie: Po ceste pár desiatok metrov k peknej kamennej bráne cintorína.