3. Centrálna stupa Hornohodrušského banského závodu

Ruda, vyvezená z podzemia cez Dolný prekop k šachte Lill, ktorý ste videli na minulej zastávke, sa spracúvala v Centrálnej stupe Hornohodrušského banského závodu. Približnú podobu tohto technologického objektu, znázornenú na obrázku, si môžete porovnať s dnešným stavom budovy, z ktorej je dnes rekreačný dom (dole pri ceste).

Čo sa vlastne v stupe robilo? Vyťažená ruda sa tu sústavou drevených okovaných tĺkov v pretekajúcej vode postupne roztĺkala na jemnejšie a jemnejšie častice, až nakoniec bol z rudy jemný piesok zmiešaný s vodou, nazývaný rmut. Rmut potom prechádzal sériou mechanicky natriasaných žľabov, kde sa vo vodnom prostredí na základe gravitácie oddeľovali ťažšie rudné čiastočky od ľahších jalových. Takto vytriedený rudný piesok s obsahom striebra a zlata sa vyberal, sušil a dodával sa do hút ako surovina na tavenie. Ľahká jalovina, ktorá už neobsahovala čiastočky vzácnej rudy, jednoducho odtekala do potoka.

Pôvodne bolo v tejto oblasti roztrúsených veľa menších stúp, poháňaných veľkými vodnými kolesami. Práve na ich pohon bol v banskoštiavnickej oblasti vybudovaný unikátny systém umelých nádrží – tajchov, pospájaných vodnými kanálmi a tunelmi. Vodné kolesá poháňali nielen stupy, ale aj ďalšie zariadenia, napríklad pumpy, ktoré z baní odčerpávali čerpali podzemnú vodu.

Aj stupa na obrázku bola niekoľko storočí tiež poháňaná takýmto veľkým vodným kolesom, ku ktorému viedli prívodné kanály z Hornohodrušského a Dolnohodrušského tajchu (dnes sa z Hornohodrušského čerpá voda na umelé zasnežovanie lyžiarskeho strediska Salamandra). Koncom 19. storočia sa však banský erár (kráľovský manažment baní) rozhodol zrušiť menšie stupy a spracúvať rudu v tejto centrálnej stupe neďaleko hlavného banského závodu. Stupu preto prebudovali na modernejší parný pohon. Parný stroj s kotlom bol umiestený v najvyššie položenej budove a pod ňou boli stupňovite rozmiestnené stroje a zariadenia poháňané remenicami.

Prevádzka parnej stupy sa už po asi dvoch desaťročiach prestala vyplácať, lebo parný stroj spotrebúval veľa drahého dreva. Erár navyše vybudoval v Dolnohodrušskom banskom závode, nižšie v doline, oveľa modernejšiu úpravňu rudy na elektrický pohon a ruda sa prepravovala na spracovanie tam (sedemkilometrovou podzemnou traťou vo Voznickej dedičnej štôlni). Roku 1906 zo stupy demontovali stroje a potom postupne chátrala, posledné zvyšky jej striech strhli po druhej svetovej vojne. Obvodové múry jej budov sa však zachovali a sú viditeľné za dnešným novodobým domom.

Pár informácií navyše

• Keďže dolina pod vami je pomerne úzka a jej dno zapĺňala jalová halda zo šachty Lill, Hodrušský potok je od 18. storočia zvedený pod zem a tečie štôlňou dlhou približne 500 metrov.
• Vodné kolesá, ktoré poháňali stupy, mali niekedy úctyhodné rozmery. Ich priemer bol nezriedka väčší ako desať metrov!
• Zaujímavosťou je, že s parnou energiou sa v tejto stupe prelínalo aj využívanie elektrickej energie – stupa bola totiž osvetľovaná elektrickými žiarovkami napájanými elektrickou energiou vyrobenou malou peltonovou turbínou, poháňanou vodou zo spomenutých dvoch tajchov.
• Stupa na obrázku nebola v doline jediná. Okrem nej pracovali pri potoku desiatky väčších a menších stúp iných banských závodov a ďalšie dve veľké centrálne stupy Dolnohodrušského banského závodu.
• V celom Štiavnicko-hodrušskom rudnom revíre bolo v 16. – 18. storočí vybudovaných okolo 60 vodných nádrží – tajchov – aby sa zabezpečila vodná energia na pohon stúp, čerpadiel a iných zariadení. Do dnešných čias sa ich zachovalo vyše dvadsať a využívajú sa najmä na rekreáciu.

Prejdená vzdialenosť: 410 m

Zvyšná vzdialenosť: 2,69 km

Vzdialenosť po najbližšiu zastávku: 290 m

Pokračovanie: Ďalej po chodníku až k peknej budove Vachhausu.